Texty o láske

Moje líca pociťujú prítomnosť sĺz. Mokrých a beznádejných kvapôčok beznádeje. Moje vnútro je cítiť samotou. Vypĺňa ho prázdno. Prázdno vytláča tú faloš, ktorú si mi vhadzoval do očí.

Klamstvo sem, klamstvo tam. Na čo to vlastne bolo dobré?

Zo všetkých strán sa na mňa sypala pomoc, či ochrana. Zapierala som pravdu od iných. Bola som slepá, lebo som  konečne zas chcela ochutnať nefalšovaný úsmev. Áno, vtedy taký bol. Vtedy. Úsmev po tom všetkom čo sa odohralo.

Ale kde ho nájdem teraz? Vo svete divadelnej hry, kde si ľudia nasúvajú na tvár masky? V toľkej falošnosti a pretvárkach?

Pretože tento svet je plný hercov. No nie tých z naozajstného divadelného javiska, kde sa má skutočne odohrávať divadlo.

Už niet divu, že teraz sú divadla stále prázdnejšie a prázdnejšie, keď s divadlom sa dennodenne stretávame tam kde nemá byť. V práci, v škole, na ulici a všade okolo nás.